Rozjasnená Jasná

Piatok 22.10.2010

Neskoro poobede postupne na štyrikrát vykladám veci z auta a nosím ich do hotela Junior v Jasnej pod Chopkom. V hoteli to hučí ako v úli – už krátko poobede sem prišlo plno žien a detí, len sem-tam je vidno aj nejakého muža. Stretnutie cukrárok a naničmám je totiž hlavne ženská záležitosť. Vonku je síce studené a nevľúdne počasie, ale vnútri každá tvár žiari radosťou.

Rýchlo si na recepcii vybavím všetko, čo treba, ponosím veci do izby a vydávam sa na obhliadku hotela. Cestou sa srdečne vítam so známymi dievčatami - ako si navzájom, bez ohľadu na vek, hovoríme. Zoznamujem sa aj mnohými novými tvárami.

Všade sa už niečo deje. V jednom salóniku predáva Bohusl sortiment zo svojho obchodíka Sugar art, v druhom sú zase v ponuke výrobky firmy Dipos.
Vo vstupnej hale hotela sa koná charitatívny bazár v prospech Občianskeho združenia Mamám Slovenska. Predávajú sa tu vianočné CD Fragile, knižky pre deti, anjelské karty a tričká, ktoré venovali sponzori. Výťažok z predaja pôjde na pomoc ženám - mamám v núdzi.

Hneď vedľa Mamamata vykladá zo škatule na stôl ďalšie tričká a zástery s logom Torty od mamy, Art mama, Naničmama a Mama.
Zvítam sa s ňou a zažartujem: "Ty tu máš tiež otvorený obchodík?"
Lenka sa zasmeje: " Tak nejako by sa dalo povedať. Veľa dievčat chce mať tričko alebo zásteru s logom svojej obľúbenej webstránky. Keďže prišli sem na stretávku, dohodli sme sa, že je to takto jednoduchšie, ako posielať tričká a zástery poštou. Za chvíľu sem prinesú na predaj aj časopisy. Už sa ma všetci pýtajú, kedy to bude.“
„A dokedy tu budeš predávať?“, pýtam sa jej ďalej.
„Len do večere. Potom začíname s tvorivými dielňami, ktoré sa konajú v rámci projektu Tvoríme spolu života školu. Dielne sme pripravovali s Dasou_. Spolu sme vyberali, čo sa bude robiť na kurzoch hodvábu a pedigu a Dáška navyše dodala materiál. Pripravili sme toho veru na celý víkend veľa. Hádam by sa tieto stretnutia mali konať viac dní, lebo program je bohatý."

To už sa otvárajú vchodové dvere hotela a dnu vchádza pani Čániová z agentúry Communicatioun House s dvoma pomocníkmi. Všetci nesú plné náruče časopisov. Hneď vzbudia veľkú pozornosť. K Lenke sa hrnú ďalšie a ďalšie záujemkyne o kúpu. Vzápätí, ako dostanú časopis do ruky, zvedavo v ňom listujú, vytvárajú pritom malé skupinky a spolu obdivujú farebné stránky.

Do už aj tak plnej haly začínajú prichádzať ďalšie ženy – je čas večere. Hotel je vypredaný, kapacita jedálne nestačí a tak sa pred dverami za chvíľu vytvorí rad hladošov, čakajúcich na uvoľnený stôl.

Po večeri rušná aktivita v celom hoteli pokračuje. Lektori z firmy Dipos vo veľkej konferenčnej miestnosti predvádzajú, ako správne temperovať čokoládu a robiť čokoládovú hmotu. Po nich príde na radu prezentácia produktov firmy Zeelandia s ukážkami plnenia tortových korpusov.
V pizzerii servítkujú artmamy, v miestnosti vedľa recepcie ženy pletú sánky z pedigu. Veselo si pritom spievajú. Najprv slovenské ľudové, potom aj sprostonárodné, a nakoniec prídu na rad aj ruské častušky a hymnické piesne. No, veselo tam je!

Ruch v hoteli pomaly tíchne až hlboko po polnoci.

Sobota 23.10.2010

Sobota začína bohatými raňajkami zo švédskych stolov. Ženy si z nich nakladajú na taniere a veselo pri tom trkocú o tom, čo majú v pláne tento deň.
Brona práve rozpráva o tvorivých dielňach: „Stále sa čudujem, čo všetko ženy dokážu. Ruky im tvoria a ústa sa rozprávajú, spievajú , celý človek sa smeje.......Večer pedigové sane, doobeda hodvábne crashované šatky, k tomu šperkovanie a nakoniec ešte prídu vianočné pletené zvončeky... Nasmejeme sa pritom ako také teenagerky... Ak existuje terapia insitným umením, tak sa tu uterapeutujeme od svojho dna až do svojich výšin. S plným náručím niečoho, o čom sme ani netušili, že dokážeme vytvoriť, potom pôjdeme domov, zaviažeme si na krk šatku, do saní položíme čokoládu, zazvoníme na pedigovom zvončeku a to zvonenie, ktoré počujeme len my samy, vyvolá novú salvu smiechu priamo v duši. Tomu vravím tvorivé dielne - stretne sa kopa žien, ktoré sa nepoznajú, vytvoria kopu krásnych vecí, prerozprávajú kopu zážitkov a domov odchádzajú samé veselé kopy, zahrabané v kope vlastnoručne vyprodukovaných umeleckých diel...“

Rýchlo dopíjam kávu a idem ponosiť dolu do nočného baru všetko, čo budem potrebovať na prednášku Školy rodinných financií.
Hala hotela sa zase zapĺňa. Prichádzajú „externisti“ – ženy, ktoré prišli na kurzy len na jeden deň. Pozerajú si dlhé rozpisy účastníkov, ktoré visia pri výťahoch a živo pri tom debatujú.
Okolo nich prechádzajú tri rozosmiate dievčatá s ručníkmi pod pazuchami. Idú na masáže a potom si zaplávať...

Stretám Annu Mitrovú. „Ty tu máš dnes kurz o tvorení z karamelu, však? Čo budete robiť?“
„No, všeličo – kvety, postavičky, zvieratká. Ukážem dievčatám, ako sa dá pripraviť liaty karamel.“
„Liaty karamel? O tom som ešte nepočula. Ako sa to robí?“
„Liaty karamel pripravíme tak, že plastický cukor zohrejeme na určitú teplotu.Vznikne nám priesvitná hmota, ktorú vylejeme do silikónovej formičky – napríklad labute alebo anjelika. Keď to asi za desať minút vychladne, skúsime to vyklopiť z formy. Zväčša to pekne vypadne a s hotovou ozdobou môžeme ozdobiť tortu. Takéto cukrové ozdoby vyzerajú krásne ako sklo – kryštál.“
„Znie to naozaj zaujímavo. Dúfam, že sa stihnem prísť pozrieť.“

Chcem pred začiatkom školenia aspoň nakuknúť, čo sa kde tvorí. Stihnem sa však pozrieť len k artmamám. Na stoloch už majú porozkladané gule, ktoré budú zdobiť falošným patchworkom, servítky na servítkovanie, ale aj fimo, drôtiky a koráliky na tvorbu bižutérie a vianočných ozdôb. Hviezdičky, anjelici, čertíci a kadejaké vianočné nádhery, ktoré sú ako vzory položené na jednom zo stolov, ma tak zaujmú, že takmer zabudnem na čas.

Rýchlo naspäť – účastníci školenia už na mňa čakajú...
Školenie prebieha v pohodovej atmosfére. Základy finančnej gramotnosti sme prebrali pred pol rokom vo Vyšnej Boci, tentoraz je reč už o zložitejších témach.

Počas prvej prestávky sa idem pozrieť, ako sa robia sladké kvety na drôtikoch. V tvorivom zápale je tu plno žien a jeden-jediný muž. Lektor kurzu Bohusl práve predvádza, ako zafarbiť vianočnú ružu. Kvety z MMF hmoty na podložke vyzerajú ako živé. Pýtam sa ho: “Dá sa vôbec za jeden kurz naučiť niečo takéto?“
“Za jeden a pol hodiny sa to nedá. Dá sa len oboznámiť s postupmi a odkukať nejaké tie fígle. Je to naozaj málo času. Robím však také malé celodenné kurzy s počtom osôb do desať ľudí. A tam sa už dá povenovať viacerým kvietkom a čo to odskúšať. Ale myslím si, že je dobré, že niečo takéto zorganizovalo a mohli sme sa vidieť, pozhovárať, čo to podučiť a nabrať inšpiráciu do ďalšej práce a poniektorí aj zrelaxovať. Teším sa, že už uzrel svetlo sveta aj časopis, ktorý sa venuje tejto tematike. Prajem mu do budúcnosti, aby sa rozvíjal, tučnel čo do počtu strán a objavoval sa medzi nami častejšie ako raz za tri mesiace.“

A už musím zase bežať naspäť do nočného klubu a pokračovať v prednáške. Zdá sa mi to, alebo je naozaj nemožné všetko aspoň na chvíľočku vidieť?

Pri obede stretám Aliosku: „Jééj, to tvoje debkáče dnes fotia do časopisu?“
„Áno, preto sa tam vlastne stále motám. Ale inak pobehujeme a pomáhame aj s Matulkom. Kde treba, niečo odnesieme, prinesieme, poukladáme – proste sme babenky pre všetko. Chodíme spolu po stretkách aj s Adrianou Striebornou a Meggienkou. Tak žartom si hovoríme Bystrická úderka.“

A zase sa vraciam do nočného baru na pokračovanie školenia. Je to vlastne správny názov? Veď to skôr pripomína hru ako učenie sa.

Cez ďalšiu prestávku sa idem pozrieť na poťahovanie tort a tvorenie ozdôb s firmou Zeelandia. Svojimi novými výrobkami sa prezentuje aj firma Dr.Oetker.
Z vedľajšej miestnosti od modelovania postavičiek a zvieratiek prišla na chvíľu nakuknúť
aj Meggienka. Kým odídem na poslednú časť školenia ŠRF, stihne mi povedať:„Som na takomto stretnutí prvý krát. Verím, že tých, čo so mnou modelovali, som aj niečo naučila, alebo im aspoň poradila. Tvorenie marcipánových postavičiek si totiž vyžaduje veľa trpezlivosti.“

Po školení idem aspoň na chvíľu pozrieť medovnikárky. Miestnosť je plná dievčat a žien, skláňajúcich sa nad svojimi dielkami. Niektoré skúšajú zdobenie po prvýkrát v živote, iné pečú medovníčky už dlho a sem sa prišli naučiť niečo nové. Obdivujem krásne dielka, ktoré zdobila lektorka kurzu Yvka: „Vyzerajú ako čipkované!“
Iveta sa naširoko usmeje: “Veď aj sú - takto ich aj voláme, čipkované alebo sieťované. Pre mňa je to jeden z najnáročnejších a najdlhších spôsobov zdobenia, ale robím ho veľmi rada.“
„Verím, veď výsledok je naozaj prekrásny. A máte tu poriadne rušno.“
„Áno, veď tvoríme v otvorenom priestore, kde ma prístup každý hosť hotela. Záujem je veľký, nielen zo strany medovnikárok. Najviac sa mi páčia muži, ktorí sa tu zastavia a neveriacky krútia hlavou.“
„A asi sa ťa veľa ľudí aj vypytuje na všetko možné, však?“
„Veľa otázok bolo, akým spôsobom pripravujem polevu, ako sa dajú urobiť také tenké čiarky na medovníku a podobne. Po obede som zdobila medovníky marcipánom pomocou patchworkových pečiatok, a na túto techniku bolo asi najviac otázok.“
„A neprekážajú ti pri tvorení diváci?“
„Je to určite náročnejšie, ako keď zdobím bez divákov, ale verím, že aj inšpirujúce...Vlastne, celé toto stretnutie je jedna veľká inšpirácia. Som veľmi rada, že som mohla po roku opäť prísť a stretnúť sa s dievčatami, ktoré som doteraz poznala iba podľa ich výtvorov a podľa nickov, najmä Alager a Jani1, ktoré spolu so mnou vedú tento kurz. A tiež sa teším, že som sa stretla opäť s tými dievčatami, ktoré som spoznala vlani.“
Alager stojí vedľa, počúva náš rozhovor, pritom plní vrecúško ďalšou dávkou polevy a usmieva sa: "Ja a lektorka? Som len totálny amatér a začiatočník, Yvka a Jani zdobia medovníky oveľa, oveľa dlhšie ako ja. Tu som viac-menej ako Jankina morálna opora a pomocníčka. A som tu rada, je tu veselo a príjemne, sme vlastne ako jedna veľká rodina. Samozrejme, k rodine patria aj občasné nedorozumenia, nezrovnalosti. Ale o tom je život, nie?"
K rozhovoru sa pridáva Jani1: „Tiež zdobím medovníčky prvýkrát takto verejne a nikdy som ani nikoho pri práci nevidela. Ešte som na žiadnom takomto stretnutí nebola. Tak som sa aj trošku bála, ako mi to pôjde. Som veľmi rada, že konečne mi to vyšlo a mohla som prísť sem do Jasnej a vidieť na vlastné oči aj iné dievčatá pri zdobení a hlavne vymeniť si navzájom skúsenosti. Teší ma aj to, že som mala možnosť poradiť tým začínajúcim. Je tu super, dievčatá sú bezprostredné a páči sa mi, že si ich aj pár zobralo vrecúško s polevou a vyskúšali si to. Tie skúsené zase ukázali svoje umenie, tak som mala možnosť priučiť sa aj ja. Teším sa tiež, že som konečne osobne spoznala ľudí, s ktorými sa stretávam vlastne denne cez internet. Páči sa mi, ako je to tu zorganizované - kurzy, prezentácie firiem. Škoda, že to trvá len tri dni a ja všetko nestihnem vidieť. Zišlo sa tu veľa talentovaných ľudí a ja len obdivujem, akú krásu dokážu vytvoriť.“

Okolo nás zrazu prechádza malá skupinka, ktorú vedie muž s veľkou kamerou na pleci. Televízia Joj prišla natočiť krátky šot do televíznych novín o našom stretnutí. Je okolo toho veľa smiechu a vzrušenia. Večer budeme na chvíľu televízne hviezdy!

Nad výbornou večerou sa rozprávam s Nicebosorkou: „Dnes ste korálikovali, však?“
„Uhm, lektorovala som kurz korálikovania s mamičkami a s detičkami. Učila som ich základné techniky korálikovania, hlavne ketlovanie.
„A to je čo?“
„To je technika tvorby očiek pomocou klieští. Dievčatá si ponavliekali rôzne koráliky na bižutérne nity, alebo ihly s očkami, na konci to zakončili pomocou ketlovacích klieští očkom a potom si ich pospájali, či už na afroháčiky a mali krásne náušničky, alebo ich pospájali na retiazku a vyrobili si náhrdelník.“
„A ako im to šlo?“
„Super, veď my, ženy, sme šikulky,“ smeje sa Janette.
„A deti?“
„Tie boli naozaj podarené! Keď som vyložila na stôl všetky koráliky, tak si ich mala vidieť, ako sa zhŕkli a ochkali. Darmo, ženy sa nezaprú! Ale poviem ti, že najsilnejším zážitkom bola pre mňa 28-ročná Anička s mozgovou obrnou. S pomocou maminky vytvorila nádherné náramky na pamäťovom drôte, k tomu aj krásne náhrdelníky, navlečené na silóne. Bola som z nich úplne na mäkko, tá energia a láska z nich doslova žiarila. Naozaj nezabudnuteľný zážitok.“
Mamanana pozorne počúva a potom sa rozhovoru pridá aj ona: „My sme dnes ráno začali maľovať na hodváb crash technikou. V pohode to zvládli aj menšie deti a z maľovania mali veľkú radosť. A mamy sa zase tešia, že môžu využiť svoju kreativitu a domov si odniesť vlastnoručne vyrobené šatky a šáliky. Ešte to všetko zafixujeme a skutočne originálne vianočné darčeky budú hotové.“

Po večeri si idem si kúpiť lístok do tomboly. Výťažok z nej pôjde tiež pre OZ – peniaze sú určené na pomoc mamám v núdzi. Pri vedľajšom stole sa zbierajú darčeky do tomboly. Každá žena, ktorá prišla na stretnutie, priniesla na tento účel nejakú maličkosť, ktorá poteší výhercu - čokoládu, knižku, sviečku, nejaké ručne vyrobené dielko, kozmetiku...

A už sa všetci začínajú schádzať na slávnostný krst časopisu. Veľká miestnosť sa rýchlo plní. Veľa žien je už v maskách – sú prezlečené za sladké a ešte sladšie ružové, svetlomodré, dúhové a čokoládové salónky, lentilky a cukríky. Vidno aj kravičku Milku, čmeliaka Vilka a predavačku cukríkov. Téma party, ktorá bude po krste, je totiž „Cukríková“.
Veselý ruch tíchne, keď pán Hric z agentúry Communication House vezme do ruky mikrofón. Príjemným hlasom všetkých srdečne privíta a potom uvedie reklamný spot časopisu. Pán Hric komentuje dianie na plátne - ako sa najprv piekli a zdobili torty, popritom sa fotilo a nakoniec sa všetko dianie prenieslo do tlačiarne.

Keď doznie hudba, mikrofón prevezme usmiata Kamila Kokošková. Ďakuje všetkým, ktorí pomáhali s prípravou stretnutia aj časopisu. Nakoniec povie: „Tento časopis by som chcela venovať svojej mamke!“, a odovzdá mikrofón pani Čániovej z agentúry Communication House.
Pani Čániová hovorí o tom, ako sa k projektu nového časopisu dostala a ako ju oslovil. Potom uvedie krstnú mamu časopisu – jazzovú speváčku a herečku Luciu Lužinskú. Lucia sa srdečne usmieva a rozpráva o svojom vzťahu k pečeniu a sladkostiam.
Ako správna krstná mama sladkého časopisu však pani Lužinská musí ukázať, že niečo sladké vie aj vytvoriť. Pán Hric prináša marcipán, pripravený na tvorbu sladkej ruže. Pani Lužinská sa zasmeje a podľa vzoru sa pustí do práce. Ide jej to šikovne od ruky a dielo je za chvíľu hotové.

Teraz sa môže pristúpiť k samotnému krstu časopisu. Jeden výtlačok pán Hric vkladá do košíka, ktorý uplietli a servítkovou technikou technikou ozdobili artmamy. Kamilka Kokošková, Lucia Lužinská a Katarína Čániová spolu slávnostne pristúpia ku krstu – posýpajú časopis cukrovými ozdobami na torty. Zo všetkých strán cvakajú a blýskajú fotoaparáty. Atmosféra je priam nabitá nadšením a radosťou.
Teraz je na rade krájanie a ochutnávanie krstnej torty. Torta je nielen krásna, ale aj výborne chutí. A znova mnoho prítomných fotografuje a fotografuje. Všetci sa usmievajú - slávnosť sa naozaj vydarila.

K slovu sa teraz dostávajú lektorky z firmy Dr. Oetker. Krátko predstavia svoje nové výrobky, ktoré firma uvádza na predvianočný trh. Nakoniec s úsmevom oznámia, že balíček s niektorými výrobkami dostane každý účastník krstu.

Ako čerešnička na tortičke celej slávnosti začína tombola. Štyri stoly sa takmer prehýbajú pod množstvom darčekov. Pán Hric začína s losovaním. Pri odovzdávaní cien žartuje, výhercovia sa tešia a prezerajú si svoje výhry. Losovanie tomboly trvá síce dlho, ale napätie, kto vyhrá posledné ceny, udržiava pozornosť všetkých prítomných.
Nakoniec je dolosované, všetci výhercovia známi a tak sa môže začať sladká party.

Prvýkrát v histórii stretnutí hudbu na party zabezpečuje profesionálny dídžej. Púšťa chytľavú melódiu a zapína svetelné efekty. Parket je chvíľu prázdny, ale k prvým osmeleným sa rýchlo pridávajú ďalší tancujúci. Čoskoro sa zapoja do „vláčika“ a veľká miestnosť priam žiari radosťou a smiechom.
Tancujúce masky už pozoruje odborná porota. Vyberajú desať finalistov a po ich vyhlásení začína prvé vyraďovacie kolo. Na pohľad jednoduchá úloha – bez pomoci rúk dostať do úst cukrík, zavesený na niti – vyradila zo súťaže päť súťažiacich.
Postupujúcich päť masiek po krátkej tanečnej vsuvke absolvuje druhé vyraďovacie kolo – pero, zavesené na šnúrke, treba trafiť do hrdla pivovej fľaše. Diváci povzbudzujú, kričia a tlieskajú. Tri výherné masky si odnášajú torty, venované sladkými mamkami.
Po ďalšom tanečnom kole sa volí Miss cukríková dáma. A zábava pokračuje spoločným tancom až do skorých ranných hodín. Popri tanci ženy ochutnávajú nielen z „krstnej“ torty, ale aj všetky ostatné krásne torty, ktoré pripravili dnes cukrárky. Vyvrcholením lukulských hodov je slaná torta.

Nedeľa 24.10.2010

Na raňajky prichádzajú ženy v tričkách s logami svojich obľúbených webstránok. Za chvíľu sa bude totiž robiť veľká spoločná fotografia účastníkov stretnutia.
Mirčuš má na sebe „tortárske“ tričko. Vravím jej: "Počúvam samé chvály na tvoje kurzy..."
„To som rada, pretože nie som vyučená cukrárka. Bolo to náročné, lebo som chcela ukázať všetkým čo najviac z toho, čo viem, aj keď sa ešte stále mám čo učiť. Preto som chcela nazrieť aj na iné kurzy, hlavne na čokoládové kráľovstvo, ale na to mi neostal čas. A dnes sa ešte ide dokončiť bezlepková torta. Mojou úlohou bude tortu potiahnuť a ostatné nechám na dve malé pomocníčky. O tom, ako to dopadlo, sa dočítate v ďalšom čísle časopisu. V piatok sme fotili aj postup potiahnutia torty vo forme vianočnej ozdoby. Snažili sme sa, aby to bolo tajomstvo, ale pri takom veľkom počte ľudí, ktoré tu je, som predsa mala aj nejaké obecenstvo. Aj keď to bolo únavné, som veľmi šťastná, že som mohla osobne spoznať ľudí, ktorých som doteraz poznala iba z webovej stránky. Krst časopisu vo mne zanechal príjemný zážitok a som veľmi rada, že som mohla stáť pri jeho samotnom zrode.“

Kamila Kokošková vchádza do jedálne a volá všetkých von. Toľko žien naraz sa tu ešte asi nefotilo! Na schodoch pred hotelom nie je dosť miesta a tak treba zájsť kúsok ďalej. Nikomu pritom neprekáža ani ľadový vietor, ani drobné mrholenie – tváre všetkých žiaria úsmevmi.

A už sa rozbiehajú posledné kurzy. Deti spolu s lektormi u firmy Dr. Oetker zdobia medovníčky. V pizzerii sa začína prednáška o bylinkách. Snáď sa tam dostanem aspoň na záver – teraz totiž idem na sedenie členiek OZ Mamám Slovenska.

Debata je už v plnom prúde. Pristavujem sa však najprv pri vedľajšom stolu, kde pripravuje na fotenie tortu Aderiarleen, a prihováram sa jej: „Ty tuším celý víkend len pracuješ.“
„Vlastne áno... V piatok som sa len ubytovala a hneď bežala modelovať. Robila som psíka, ježka, myšku, vianočný stromček a krok za krokom sa pri tom fotil fotopostup do časopisu. Trvalo mi to až do večera, kým som to všetko spravila. V sobotu hneď po raňajkách som zas začala modelovať ďalšie postavičky, Mikuláša, čerta a anjela.... Musela som ich stihnúť doobeda. Veru, nemala som čas ani si vypiť kávu. Potom rýchlo zhltnúť obed a už bežať pripravovať sa na poobedné kurzy, ktoré sme viedli s Meggienkou. Na večeru som sa dostala medzi poslednými, ale ušla sa mi. Takže môj čas v Jasnej bol naozaj len o práci, ak nepočítam tých pár chvíľ na party... Ale neľutujem to, lebo viem, že moja práca mala zmysel a nič sa nerodí ľahko...Ani časopis...“

Porada OZ nakoniec trvá skoro až do obeda. Pri odchode z nej stretám v hale bylinkovú Ivetu. „Tak som to nakoniec nestihla. Ako to šlo?“ Iveta sa usmieva: „Naničmamy sú úžasné, ako vždy. Veľa toho o bylinkách vedia, aj ja sa od nich často dozviem niečo nové. Mali veľa otázok, tak som obsah prednášky trocha pozmenila. Je dobré, keď sa "obecenstvo" zapája, komunikuje, potom sa vytvorí výborná atmosféra.“
Vypytujem sa ďalej: A o čom ste hovorili najviac?“ „Budeš sa smiať, ale o škriatkoch, vílach, prírodných bytostiach... Ľudia sa čoraz viac otvárajú prírode, sú citlivejší a teda aj vnímajú, že príroda je naozaj živá. Každý strom, kvet, lúka, má svojich obyvateľov.“
„Ponúkla si aj nejaké recepty pred prichádzajúcou zimou?“ „Pravdaže. Tradične so zeolitom (liečivou hlinou), zázvorom, na prevenciu chrípkových ochorení, na zlepšenie imunity, na udržanie dobrého stavu čriev...“
„Takže si spokojná?“ „Áno, veľmi a ďakujem Kamile, že ma pozvala. Stretnutia ako tieto sú výnimočne srdečné, sme ako sestry, škoda len, že ten čas tak strašne letí...“

Po obede v hale hotela pribúdajú ženy s kopou batožiny. Na recepcii Kamilka Kokošková odovzdáva dar od cukrárok – krásny medovníkový stromček: „To je poďakovanie od nás personálu hotela za starostlivosť a ochotu.“

Usmievam sa na Adus: „Náročný víkend, však?“
„Náročný, a pre mňa ešte neskončil. Ako vlakvedúca ešte stále nemám pohov. Musím to moje stádočko dostať domov, až potom bude fajront. Poviem ti, aj keď je to vždy riadny kus adrenalínu, nevymenila by som tú cestu vlakom za pohodlie auta. Cestou sem sme prvýkrát sedeli v otvorenom vozni, bolo to úžasné. Boli sme všetky spolu a odpadli „naťahovačky“, kto bude s kým v kupé. Toto je už moje štvrté stretnutie a naschvál som sa nehlásila na žiadnu aktivitu, nech mám čas na kuloárový život. Nakoniec som si takmer ani nevydýchla – bolo to príjemné prekvapenie. Najlepšie bolo pletenie sánok – tam sme si pri práci aj pospevovali ako kedysi na páračkách. Už bolo dávno dopletené, ale spevokol fungoval až do rána, posilnený o náhodných okoloidúcich. No a stihla som nakuknúť aj k voľne tvoriacim artmamkám, kde som sa tiež čo-to naučila. Ale aj tak – na tie cukrárske zázraky budem asi spomínať najdlhšie. Hlavne na medovníčky, neviem, či si videla to srdce s pavučinou, to ma úplne dostalo. Dúfam, že niečo z toho uvidím aj vo vianočnom čísle časopisu.“

Ženy sa navzájom objímajú, lúčia sa a hotelová hala sa pomaly vyprázdňuje. Autobus väčšinu z nich odvezie na stanicu v Liptovskom Mikuláši.
Nakladám veci do auta a myslím pri tom na to, ako sa ženy na stanici ešte posledný raz spoločne odfotia, polovica z nich nastúpi na vlak smer Košice a tie, ktoré pôjdu o pár minút opačným smerom, im kývajú z peróna bielymi vreckovkami s vyšitým logom OZ Mamám Slovenska.

Tak. Stretnutie plné úsmevov, radosti a jasu definitívne končí. Zabuchujem za sebou dvierka auta.
Ďakujem - bolo to úžasné! Dovidenia na ďalšom stretnutí....